3. Božie prikázanie: KRÍZA SVÄTENIA NEDELE

Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni

KRÍZA SVÄTENIA NEDELE

Pre mnohých je nedeľná svätá omša len akýmsi duchovným wellnessom

zdroj: svetkrestanstva.postoj.sk

Neurotický zhon, ktorý vypĺňa voľné dni, je nostalgiou po sviatočnom, hovorí kňaz Marián Gavenda v rozhovore o 3. Božom prikázaní.

Deň Pána má už od stvorenia sveta privilegovanú dôležitosť, keďže aj sám Stvoriteľ v siedmy deň odpočíval. Požehnal a zasvätil ho (Gn 2, 3; Ex 20, 11). Ako Boh odpočíva?

Odpočívajúceho Boha si nemožno predstaviť. Chce sa tým povedať, že princíp siedmeho dňa je vložený do antropologickej i sociologickej štruktúry človeka. Keďže celý človek je Božím stvorením, má aj princíp siedmeho dňa božský pôvod. Základná črta tohto dňa má byť odpočinok. Človek bez neho nemôže žiť.

Od počiatku však má tento deň aj osobitný duchovný význam: „Preto Pán požehnal sobotný deň a zasvätil ho.“ (Ex 20, 11) Rozlieva sa naň Božie požehnanie, Boh ho daroval človeku, aby v ňom mal príležitosť stretnúť sa s ním, s Bohom.

Má tento deň aj iný biblický význam a rozmer?

Sväté písmo vidí v zachovávaní siedmeho dňa aj pamiatku vyslobodenia z Egypta. Okrem toho zachovávaním soboty Izraeliti vyjadrujú vernosť neporušiteľnej zmluve. Sobota patrí Pánovi. Izraeliti v tento deň chvália Boha za stvorenie sveta a jeho pôsobenie v dejinách.

Už v starozákonnom kontexte má sobota aj sociálny rozmer. Keďže Boh odpočíval, treba nechať aj chudobných, aby si oddýchli. Je teda dňom protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí.

V Novom zákone Ježiš nevystupoval proti sobote a rešpektoval jej posvätnosť. Nemá však brániť konaniu dobra, záchrane života, čo zhŕňa jeho zásada: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2, 27). Súčasne zdôraznil, že „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (Mk 2, 28).

Všetky tieto dimenzie posvätného šabatu prechádzajú v kresťanstve na nedeľu, ktorá je dňom zmŕtvychvstania a zavŕšenia soboty.

Na základe ktorých konkrétnych novozákonných udalostí svätia kresťania nedeľu?

Pánovo vzkriesenie sa uskutočnilo v „prvý deň po sobote“. V ten istý deň sa vzkriesený Kristus zjavil emauzským učeníkom a jedenástim apoštolom v Jeruzaleme. Aj Turíce sa odohrali v nedeľu, v prvý deň oktávy po židovskej Pasche. Bol to deň prvých krstov a prvého ohlasovania radostnej zvesti.

Kým sa udomácnil výraz „deň Pána“, kresťania volali nedeľu jednoducho „prvý deň po sobote“. Bol to radostný a slávnostný začiatok kresťanského týždňa. Slávenie Pánovho dňa sa stalo jedným z podstatných znakov, ktorým sa kresťania odlišovali od okolitého sveta.

Na začiatku 5. storočia pápež Inocent I. poznamenal, že nedeľa sa slávi pre úctyhodné vzkriesenie Ježiša Krista nielen na Veľkú noc, ale aj v každotýždňovom cykle. Hovoril o praxi zaužívanej medzi kresťanmi od prvých rokov po Pánovom vzkriesení. Preto svätý Bazil nazýva „svätú nedeľu, uctievanú od Pánovho vzkriesenia, prvotinou všetkých ostatných dní“ a svätý Augustín „sviatosťou Veľkej noci“.

Ako sa táto zmena aplikovala do praxe?

Prví kresťania všetci pochádzali zo židovstva a spočiatku svätili aj sobotu podľa starozákonnej tradície. Postupne sa zasvätenie siedmeho dňa Bohu i mnohé náboženské prvky slávenia židovského šabatu preliali do kresťanstva. Napríklad biblické čítania v synagóge sa postupne prenieslo do liturgie Slova pri slávení Eucharistie.

Čo znamená nedeľa pre kresťanov v súčasnosti?

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že nedeľa sa zreteľne líši od soboty a pre kresťanov nahrádza jej obradný predpis. V Kristovej Veľkej noci nedeľa završuje duchovnú pravdu židovskej soboty a zvestuje večný odpočinok človeka v Bohu. Slávením nedele sa zachová morálny predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca, ktorým sa prikazuje vonkajší kult Boha na znak spoločného dobrodenia, ktoré sa týka všetkých. Nedeľný kult spĺňa morálny príkaz Starej zmluvy, z ktorého preberá rytmus a ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa.

Aj Ježiš oddychoval, utiahol sa do samoty (Mt 14, 13) a aj apoštolov vyzval, aby išli do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočinuli (Mk 6, 31). Prečo nespravil zázrak regenerácie, ktorým by ich nezdržiaval v práci, ale vyžadoval, aby si odpočinuli? Dokonca i sám to tak robil, hoci ako Boh nemusel.

Ježiš, večný Boží Syn, sa stal človekom preto, aby Boha priblížil ľuďom ľudským spôsobom. Vstúpil do sveta stvoreného Otcom. Preto rešpektoval a rešpektuje prirodzený poriadok.

Potreba odpočinku patrí k prirodzenosti človeka. Boh nás nemeria podľa výkonu, ale podľa srdca. Nie koľko urobíme, ale s akou láskou.

Čas pokoja v biblickom chápaní nedele nie je len na načerpanie síl. Je aj na utváranie vzájomných vzťahov. Ježiš býval často s učeníkmi v samote, kde prežívali krásne chvíle priateľstva a kde ich učil a hlbšie im vysvetľoval to, čo povedal alebo konal medzi ľuďmi.

Pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Dies Domini opisuje nedeľu ako prvotný sviatok, objaviteľku zmyslu času, dokonca, že sa „nachádza v strede tajomstva času“. Čo to znamená?

Aj nedeľa má len dvadsaťštyri hodín ako každý iný deň. Nejde tu teda o čas chronos, ale o kairos, teda čas milosti, čas naplnenia. Aj v bežnom slovníku rozlišujeme medzi výrazmi dôležitý čas, užitočný čas, prázdny čas, zabitý čas. Hodnota tej istej hodiny závisí od toho, čo ju napĺňa a kam smeruje.

Narodením Ježiša Krista vstupuje večnosť do času a čas do večnosti. Teda aj najbežnejšia činnosť sa v Kristovi a v spojení s ním stáva súčasťou večnosti. To sa osobitným spôsobom deje vo svätej omši, ktorá je jadrom kresťanskej nedele. Ale aj iným spôsobom.

Až keď sa človek zastaví, má nadhľad nad udalosťami, ktoré plynú, priam letia v čase. Nedeľa je akoby jednotka pripísaná pred nuly každodenných maličkostí, ktoré sa tým stávajú veľkým číslom.

V Dies Domini Ján Pavol II. zároveň povzbudzuje, aby sme sa nebáli venovať svoj čas Kristovi. Máme mu sprístupniť svoj čas, aby ho mohol osvietiť a usmerniť. Pápež píše, že Kristus pozná tajomstvo času i tajomstvo večnosti a dáva nám svoj deň ako vždy nový dar svojej lásky.

Ako možno čo najefektívnejšie využiť nedeľný čas?

Najvznešenejšia činnosť, a teda aj najefektívnejšie využitý čas, je chváliť Boha, žehnať, obdivovať. Len vďaka správne prežívanej nedeli sa človek môže stať plne človekom, naplno sám sebou.

Je nedeľa sviatkom len pre veriacich? 

Pre každého človeka je aktuálny princíp siedmeho dňa ako dňa odpočinku, povznesenia, času pre druhých. Avšak každý potrebuje aj nedeľu v jej kresťanskom význame.

Je paradoxom našej doby, že práve v časoch explózie zábavného priemyslu a ekonomiky turizmu dolieha na ľudí západnej kultúry nihilizmus, nechuť žiť, smútok a prázdnota. Neúnavne vynaliezaví obchodníci sa snažia speňažiť ešte aj smutné prázdno človeka. Nostalgiu po plnšom živote, po večnom zmysle a naplnení až násilne zapĺňajú vecami.

Tento fenomén je volaním po znovuobjavení nedele. Od kresťanov sa očakáva, že sa pre hľadajúcich stanú svetlým majákom.    

V Novom zákone Ježiš nevystupoval proti sobote a rešpektoval jej posvätnosť. Nemá však brániť konaniu dobra, záchrane života, čo zhŕňa jeho zásada: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2, 27). Súčasne zdôraznil, že „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (Mk 2, 28).

Všetky tieto dimenzie posvätného šabatu prechádzajú v kresťanstve na nedeľu, ktorá je dňom zmŕtvychvstania a zavŕšenia soboty.

Na základe ktorých konkrétnych novozákonných udalostí svätia kresťania nedeľu?

Pánovo vzkriesenie sa uskutočnilo v „prvý deň po sobote“. V ten istý deň sa vzkriesený Kristus zjavil emauzským učeníkom a jedenástim apoštolom v Jeruzaleme. Aj Turíce sa odohrali v nedeľu, v prvý deň oktávy po židovskej Pasche. Bol to deň prvých krstov a prvého ohlasovania radostnej zvesti.

Kým sa udomácnil výraz „deň Pána“, kresťania volali nedeľu jednoducho „prvý deň po sobote“. Bol to radostný a slávnostný začiatok kresťanského týždňa. Slávenie Pánovho dňa sa stalo jedným z podstatných znakov, ktorým sa kresťania odlišovali od okolitého sveta.

Na začiatku 5. storočia pápež Inocent I. poznamenal, že nedeľa sa slávi pre úctyhodné vzkriesenie Ježiša Krista nielen na Veľkú noc, ale aj v každotýždňovom cykle. Hovoril o praxi zaužívanej medzi kresťanmi od prvých rokov po Pánovom vzkriesení. Preto svätý Bazil nazýva „svätú nedeľu, uctievanú od Pánovho vzkriesenia, prvotinou všetkých ostatných dní“ a svätý Augustín „sviatosťou Veľkej noci“.

Ako sa táto zmena aplikovala do praxe?

Prví kresťania všetci pochádzali zo židovstva a spočiatku svätili aj sobotu podľa starozákonnej tradície. Postupne sa zasvätenie siedmeho dňa Bohu i mnohé náboženské prvky slávenia židovského šabatu preliali do kresťanstva. Napríklad biblické čítania v synagóge sa postupne prenieslo do liturgie Slova pri slávení Eucharistie.

Čo znamená nedeľa pre kresťanov v súčasnosti?

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že nedeľa sa zreteľne líši od soboty a pre kresťanov nahrádza jej obradný predpis. V Kristovej Veľkej noci nedeľa završuje duchovnú pravdu židovskej soboty a zvestuje večný odpočinok človeka v Bohu.

Slávením nedele sa zachová morálny predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca, ktorým sa prikazuje vonkajší kult Boha na znak spoločného dobrodenia, ktoré sa týka všetkých. Nedeľný kult spĺňa morálny príkaz Starej zmluvy, z ktorého preberá rytmus a ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa.

Aj Ježiš oddychoval, utiahol sa do samoty (Mt 14, 13) a aj apoštolov vyzval, aby išli do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočinuli (Mk 6, 31). Prečo nespravil zázrak regenerácie, ktorým by ich nezdržiaval v práci, ale vyžadoval, aby si odpočinuli? Dokonca i sám to tak robil, hoci ako Boh nemusel.

Ježiš, večný Boží Syn, sa stal človekom preto, aby Boha priblížil ľuďom ľudským spôsobom. Vstúpil do sveta stvoreného Otcom. Preto rešpektoval a rešpektuje prirodzený poriadok.

Potreba odpočinku patrí k prirodzenosti človeka. Boh nás nemeria podľa výkonu, ale podľa srdca. Nie koľko urobíme, ale s akou láskou.

Čas pokoja v biblickom chápaní nedele nie je len na načerpanie síl. Je aj na utváranie vzájomných vzťahov. Ježiš býval často s učeníkmi v samote, kde prežívali krásne chvíle priateľstva a kde ich učil a hlbšie im vysvetľoval to, čo povedal alebo konal medzi ľuďmi.

Pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Dies Domini opisuje nedeľu ako prvotný sviatok, objaviteľku zmyslu času, dokonca, že sa „nachádza v strede tajomstva času“. Čo to znamená?

Aj nedeľa má len dvadsaťštyri hodín ako každý iný deň. Nejde tu teda o čas chronos, ale o kairos, teda čas milosti, čas naplnenia. Aj v bežnom slovníku rozlišujeme medzi výrazmi dôležitý čas, užitočný čas, prázdny čas, zabitý čas. Hodnota tej istej hodiny závisí od toho, čo ju napĺňa a kam smeruje.

Narodením Ježiša Krista vstupuje večnosť do času a čas do večnosti. Teda aj najbežnejšia činnosť sa v Kristovi a v spojení s ním stáva súčasťou večnosti. To sa osobitným spôsobom deje vo svätej omši, ktorá je jadrom kresťanskej nedele. Ale aj iným spôsobom.

Až keď sa človek zastaví, má nadhľad nad udalosťami, ktoré plynú, priam letia v čase. Nedeľa je akoby jednotka pripísaná pred nuly každodenných maličkostí, ktoré sa tým stávajú veľkým číslom.

V Dies Domini Ján Pavol II. zároveň povzbudzuje, aby sme sa nebáli venovať svoj čas Kristovi. Máme mu sprístupniť svoj čas, aby ho mohol osvietiť a usmerniť. Pápež píše, že Kristus pozná tajomstvo času i tajomstvo večnosti a dáva nám svoj deň ako vždy nový dar svojej lásky.

Ako možno čo najefektívnejšie využiť nedeľný čas?

Najvznešenejšia činnosť, a teda aj najefektívnejšie využitý čas, je chváliť Boha, žehnať, obdivovať. Len vďaka správne prežívanej nedeli sa človek môže stať plne človekom, naplno sám sebou.

Je nedeľa sviatkom len pre veriacich? 

Pre každého človeka je aktuálny princíp siedmeho dňa ako dňa odpočinku, povznesenia, času pre druhých. Avšak každý potrebuje aj nedeľu v jej kresťanskom význame.

Je paradoxom našej doby, že práve v časoch explózie zábavného priemyslu a ekonomiky turizmu dolieha na ľudí západnej kultúry nihilizmus, nechuť žiť, smútok a prázdnota. Neúnavne vynaliezaví obchodníci sa snažia speňažiť ešte aj smutné prázdno človeka. Nostalgiu po plnšom živote, po večnom zmysle a naplnení až násilne zapĺňajú vecami.

Tento fenomén je volaním po znovuobjavení nedele. Od kresťanov sa očakáva, že sa pre hľadajúcich stanú svetlým majákom.

Pápež František v katechéze o 3. prikázaní apeluje na toto rozlišovanie pravého oddychu od falošného. Oddych podľa prikázania opisuje ako čas žehnania, chvály, kontemplácie, a nie úniku. Ako možno čo najlepšie pochopiť túto rozdielnosť?

Tento rozdiel dobre vystihuje taliansky biskup Francesco Bambrilla v knihe Nedeľa a dni človeka. Hovorí, že dnešný človek vymyslel voľný čas, ale zdá sa, že zabudol, čo je to sviatok. Nedeľa je všeobecne vnímaná ako „voľný deň“.

Nedeľa prežívaná ako sviatok vytvára blízkosť s druhými. No keď sa žije len ako voľný čas, človek sa oddeľuje od druhých, aby si oddýchol od každodennej námahy.

Sviatočný čas dáva hlboký zmysel aj času práce. Pre spoločnosť založenú na maximálnom výkone sa sviatočný čas zdá prázdny a neproduktívny. Vypĺňa sa teda novým zhonom za „konzumom odpočinku“. Neurotický zhon, ktorý vypĺňa voľné dni, je v konečnom dôsledku veľkou nostalgiou po sviatočnom.

Tí, čo sa cez nedeľu nestretnú s Kristom a venujú ju práci alebo iba športom, návštevám a relaxu, zostávajú ochudobnení. Dies Domini pripomína, že od Kristových učeníkov sa požaduje, aby si neplietli slávenie nedele, ktorá má byť ozajstným svätením Pánovho dňa, s koncom týždňa (víkendom) chápaným len ako odpočinok alebo únik z každodennej všednosti.

Na čo poukazuje táto kríza sviatku?

Kríza sviatku sa stáva krízou človeka, krízou zmyslu života. Človek nežije len z chleba. Túžba ľudí po „voľnom čase“ odhaľuje potrebu znova objaviť sviatok. Nenaplní sa rozširovaním voľného času, ale novou kvalitou vzťahu k času. Dies Domini, deň Pánov, sa dnes musí stať aj dies hominis, dňom človeka. Len ak učiníme nedeľu pánom všetkých dní, budeme ju skutočne prežívať aj ako Pánov deň.

Pápež František akcentuje aj potrebu viac sa zaujímať o blížnych s ich rozmanitými biedami a potrebami. Kontemplovať Krista v chudobnom, chorom, odstrkovanom človeku. Navštíviť aj takýchto ľudí, povzbudiť ich a pomôcť, ako sa dá, patrí tiež k podstate kresťanskej nedele.

V jednej z katechéz poukázal na fakt, že pre človeka, ktorý žije v otroctve hriechu, neexistuje oddych: „Kto nepozná oddych? Ten, kto nie je schopný milovať!“

Spomenuli ste, že jadrom kresťanskej nedele je svätá omša. Aký význam má pre kresťanov nedeľné slávenie Eucharistie?

Slávenie Eucharistie nás prijímaním Kristovho tela a krvi robí navzájom duchovne príbuznými, je vnútornou miazgou, ktorá drží pospolu všetkých členov cirkvi. Zároveň je miestom a príležitosťou, pri ktorej sme ako cirkev najintenzívnejšie spolu. Od prvých dní existencie cirkvi si rastúce spoločenstvo veriacich, schádzajúcich sa „na počúvaní Božieho slova a na lámaní chleba“ v deň po sobote, pripomínalo udalosť Kristovho vzkriesenia.

Každá nedeľná omša je udalosťou, pri ktorej na spoločnú hostinu farskej rodiny prichádza sám Vzkriesený. Eucharistia živí a stvárňuje cirkev. „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe,“ hovorí svätý Pavol Korinťanom (1 Kor 10, 17).

Katechizmus Katolíckej cirkvi spresňuje, že nedeľné slávenie Pánovho dňa a jeho Eucharistie je stredobodom života cirkvi. Ján Pavol II. v Dies Domini k tomu dodáva, že práve v nedeľnej omši prežívajú kresťania osobitne intenzívnym spôsobom zážitok, ktorý mali apoštoli vo veľkonočný večer, keď sa im spolu zídeným zjavil Vzkriesený. V tom malom jadre učeníkov, v tej prvotine cirkvi, bol určitým spôsobom prítomný Boží ľud všetkých čias.  

Čo je príčinou toho, že mnohí kresťania dnes už tieto pravdy berú na ľahkú váhu?

Sme svedkami neuveriteľného protikladu. V krajine s viac než tisícročnou kresťanskou tradíciou väčšina pokrstených (podľa prieskumov okolo 80 %) nechápe význam nedeľnej svätej omše a nezúčastňuje sa na nej.

Z tých, ktorí sa na nej zúčastňujú, veľká časť nepozná význam základných symbolov a je natoľko odklonená od Boha, že sa nemôže zúčastniť na lámaní chleba, pristúpiť k svätému prijímaniu, čo je na svätej omši to najpodstatnejšie. Dokonca o viacerých z tých, ktorí aj prijímajú, platí oprávnená výčitka, že sa správajú horšie než neveriaci.

Príčina je jednoduchá. Vytráca sa viera, ľudia žijú takmer výlučne pre ponuky blahobytu a – hoci si to neradi priznávajú – fakticky žijú akoby Boha nebolo. Často sa stáva nedeľná svätá omša len akýmsi duchovným wellnessom.

Dnes je už málo takých, ktorí, ako kedysi, by boli ochotní pre Eucharistiu riskovať aj svoj život…

Keď si pomyslíme na biskupov a kňazov v komunistických väzeniach, ktorí za cenu obrovského rizika slávili a spoluväzňom prinášali Eucharistiu, na tajne slávené omše, na tých, čo pre chodenie do kostola prišli o lepšie zamestnanie, nechce sa mi veriť, ako ľahko sa jej zriekame.

Ako zaznamenávajú Saturnove Acta, jeden zo 49 mučeníkov, ktorí boli popravení za Diokleciánovho prenasledovania v roku 304, sa vyznal, že bez Pánovej večere nemôže byť. Jedna z mučeníčok priznala, že išla na zhromaždenie a slávila Pánovu večeru so svojimi bratmi a sestrami, lebo je kresťanka.

V tomto súvise možno parafrázovať Augustínov výrok a povedať: Eucharistia a nedeľa tu bude aj bez vás, ale čo bude z vás bez nedele a Eucharistie?

Čo sa teda v nedeľu smie, čo sa nesmie? Čo by sa malo a čo sa musí robiť?

Katechizmus Katolíckej cirkvi predkladá skôr hlboké dôvody svätenia nedele a sviatku než zoznam predpisov. V nedeľu a v prikázaný sviatok sú veriaci povinní zúčastniť sa na svätej omši. Tomuto prikázaniu možno zadosťučiniť aj sobotnou večernou omšou alebo v predvečer prikázaného sviatku.

Zahŕňa aj zachovanie pracovného pokoja. Veriaci sa majú zdržiavať vykonávania takých prác a činností, ktoré prekážajú Božiemu kultu, radosti vlastnej dňu Pána, konaniu skutkov milosrdenstva a potrebnému zotaveniu ducha i tela.

Na politickej úrovni sa majú veriaci usilovať, aby nedele a sviatky boli rešpektované aj v spoločnosti. Zamestnávatelia sú povinní vytvárať podľa možností také podmienky, aby zamestnanci mali čas na slávenie Eucharistie i na potrebný odpočinok.

Ako by mala v praxi vyzerať taká bežná a pravá kresťanská nedeľa?

Nedeľa má viacero aspektov: je dňom Pána, ale aj dňom rodiny, dňom cirkvi, dňom oslavy Boha Stvoriteľa. Nedeľa má byť dňom premýšľania, ticha, vzdelávania sa a meditácie, čo všetko prispieva k rastu vnútorného a kresťanského života.

Okrem účasti na svätej omši a zachovania sviatočného pokoja nemožno mať každú nedeľu čas na všetko. Raz môže prevládnuť pobyt v prírode, inokedy návšteva príbuzných, farské, spoločenské či kultúrne podujatie, primeraný šport. Dôležité je, aby sa priebežne striedali.

Prirodzený a duchovný rozmer možno dobre zosúladiť, napríklad na túre si dopriať chvíľu ticha na modlitbu, v čase odpočinku si prečítať niečo na povznesenie ducha, cestou z výletu alebo od príbuzných sa zastaviť na niektorom pútnickom mieste alebo aj zámerne ísť na svätú omšu do iného mesta, možno s krásnym chrámom.