NEŽIJEME V DOBE, KEĎ SA MAJÚ PAŠOVAŤ ĽUDIA DO ZÁKUTÍ KOSTOLOV
NEŽIJEME V DOBE, KEĎ SA MAJÚ PAŠOVAŤ ĽUDIA DO ZÁKUTÍ KOSTOLOV
autor: Radoslav Šaškovič
zdroj článku: postoj.sk
Niektorých z nás už nejaký ten čas máta pocit, že štátna autorita má tendenciu obmedzovať naše náboženské slobody. U tých, ktorí na vlastnej koži zažili obdobie budovania krajších zajtrajškov, sa môže vytvoriť akési déjá vu. Medzi nami, ktorí sme tú milosť nemali, sa zasa môže objaviť túžba zažiť čaro atmosféry podzemnej Cirkvi. Avšak ani jeden z týchto pocitov, hoci som schopný ich pochopiť, nestojí na pevných a pravdivých základoch.
Obdobie vlády komunistickej strany bolo postavené na ideológii, ktorá považovala Cirkev za svojho nepriateľa. Z toho dôvodu prišlo zo strany štátu ku konaniu, ktoré znemožnilo Cirkvi jej dovtedajšie fungovanie. Štát rozhodol o zatvorení kláštorov a seminárov, konali sa obludné súdne procesy, prišlo k absurdnému rozhodnutiu štátu o zrušení Gréckokatolíckej cirkvi, respektíve „preregistrovaní“ jej členov pod Pravoslávnu cirkev.
Cirkev musela na 40 rokov zanechať svoje vlastné školy, nemocnice, internáty, zariadenia sociálnej starostlivosti a iné celospoločensky užitočné aktivity. Nemohla tiež vydávať vlastné periodiká a knihy, pravdaže s výnimkou tých, ktoré boli pod kontrolou štátnej ideológie. Cirkev nemohla pastoračne pracovať ani s deťmi a mládežou. Toto všetko a možno ešte niečo viac sa dá jednoznačne považovať za odsúdeniahodný zásah štátu do života Cirkvi, do náboženských slobôd obyvateľov.
Čo z toho sa deje dnes v Slovenskej republike? Nič.
Ak dáme do zátvorky niekoľkodňový zákaz vychádzania, tak sa vlastne udialo iba to, že hlavný hygienik, okrem iného odborník z odboru virológie a epidemiológie, dobromyseľne zaviedol obmedzenie účasti na hromadných verejných podujatiach. Medzi tie sa rátajú aj bohoslužby. Ak v tom niekto túži vidieť obmedzenie činnosti cirkví, uvažuje nesprávne.
Platí, že nesprávne hodnotenie aktuálnej situácie nás vedie nielen k nesprávnym myšlienkam, ale aj k následnému nesprávnemu konaniu. Olej do ohňa v tomto nepochybne priliali aj niektoré interpretačné kotrmelce pri pokuse o sprítomnenie posolstva evanjelia minulej nedele, v ktorej zaznel známy Ježišov výrok „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie.“
Božie Slovo má tú vlastnosť, že každý z nás si ho môže a má interpretovať ako veľmi osobný odkaz Boha do svojej osobnej životnej situácie. Či som teda na svätej omši sám, alebo sme na nej šiesti, alebo je nás na nej sto, tak každého z nás sa to isté Božie Slovo dotkne inak. Preto má každý absolútne právo vnímať a prijať od Boha práve to, čo mu Boh chce cez konkrétne Božie Slovo povedať.
Nikto z nás však nemá právo Božie Slovo prekrúcať, niečo z neho vynechať či dokonca zneužiť ho na prezentovanie takých vlastných myšlienok, ktoré jeho obsah deformujú.
Minulú nedeľu pri svätých omšiach nezaznelo „Dávajte Bohu, čo je Božie“ a už vôbec nie „Nedávajte cisárovi, čo je cisárovo, ak s tým nesúhlasíte“. Ježiš nepovedal, ba ani nijako nenaznačil, že ak sa nám nariadenie autority nepáči, nemusíme ho rešpektovať. A prečo? Pretože Ježiš nie je ten, ktorý prišiel bojovať proti svetskej autorite. Neprišiel ako vodca revolúcie.
Prišiel nás vykúpiť svojou pokorou, poslušnosťou a hlavne svojou smrťou. Jeho život je priamym dôkazom jeho poslušnosti nielen voči Otcovej vôli, ale aj voči svetskej autorite.
Prepáčte, ale ak by Ježiš nemal v sebe postoj pokory a poslušnosti voči ľudskej autorite, neboli by sme vykúpení! Nie, neboli. Kto by Ježiša ukrižoval, keby sa vzoprel Pilátovi a povedal mu „nie“? Nikto iný kompetentný široko-ďaleko nebol. Ukrižoval by sa preto azda sám, aby splnil Otcovu vôľu a zadosťučinil tomu, kvôli čomu sa stal človekom?
V tomto kontexte ma oslovila kázeň jedného misionára, ktorý na margo spomínaného evanjelia doslova skonštatoval, že „je Božia vôľa poslúchať svetské autority“. Odvážna myšlienka? Nuž, ak by tie konkrétne autority boli ideologicky naladené proti Bohu, ako to bolo u nás za čias budovania pozemského raja, dalo by sa s touto myšlienkou polemizovať. Vtedy bol čas na hrdinstvo, na budovanie podzemnej cirkvi, na tajné vzdelávanie a formáciu, na pašovanie literatúry z cudziny do našej krajiny… i na pašovanie ľudí do zákutí kostolov.
Boli sme vyzvaní k poslušnosti. Poslušnosť je čnosť, neposlušnosť je hriech. Je Božia vôľa, aby sme ako veriaci, zvlášť ako kňazi, poslúchali nariadenia našich vlastných biskupov. Ak má byť na svätej omši maximálne šesť ľudí, to neznamená, že v lodi kostola nás bude síce šesť a zároveň dovolíme, aby v bočnej kaplnke bolo ďalších šesť, v oddelení pre mamičky s deťmi ďalších šesť, v pastoračku ďalších šesť, v sakristii… A ak aktuálne platí všeobecný zákaz vychádzania, nešpekulujme.
Naozaj sme tu my kňazi nato, aby sme učili ľudí, že ak sa nám niečo nepáči, tak to môžeme obísť? A ešte sa považujeme pri tom za hrdinov, lebo nás tento štát vraj prenasleduje? Vážne?
Kamarát je vojak, žije aj s rodinkou na Liptove, iba pár kilometrov od Ružomberka. Keď sme sa spolu rozprávali o aktuálnej situácii, povedal jednu silnú myšlienku: „Keď ako vojak dostanem rozkaz od svojho veliteľa a nesplním ho, tak je to dezercia.“ Ako sa trestá dezercia v armáde? Nezabúdajme, že kým poslušnosť je čnosť, neposlušnosť pochádza od diabla.
Nedávno aj u nás zarezonovala myšlienka istého amerického konšpirátora: „Vlády milujú pandémie z rovnakého dôvodu ako vojnu…“ Rád si nechám vysvetliť, na základe akých dát na to prišiel. V každom prípade týmto výrokom dosiahol, že nielenže mu nadšený dav zatlieskal, ale podarilo sa mu získať aj niekoľko citácií vo výrokoch našich populistov a konšpirátorov.
Mňa oslovila iná myšlienka, ktorej autorom je svedok niekoľkých epidémií, pán profesor Krčméry: „Spochybňovanie autorít je hnacím motorom každej epidémie.“
Súčasná situácia obnažuje naše vnútro tým, že sa ukazuje, kto z nás je dezertér a, naopak, kto z nás spoľahlivý vojak, nasledujúci Krista cestou poslušnosti.
Preto som presvedčený, že ak by sme hovorili kompetentným „nie“ a viedli k tomu aj našich veriacich, bola by to cesta do pekla, a to hlavne z duchovného hľadiska.
