CHIARA CORBELLA PERTILLO – II.

CHIARA CORBELLA PERTILLO – Rozhovor s manželom

zdroj: tkkbs.sk

Enrico, začnime tak jednoducho. Kto je pre teba Chiara?

Jednoducho, hej? Chceš vedieť, kto je pre mňa Chiara teraz? Chiara je pre mňa vzor, ktorý osvetľuje moju cestu. A je vzorom nielen pre mňa, ale i pre ostatných.

Prečo?

Pretože v našom príbehu a v jej tvári sa odrážala tvár nášho Pána Ježiša Krista. Viem, že teraz sa za mňa prihovára a predovšetkým viem, že tá časť života, ktorú sme prežili spolu, otvorila moje vnútro a moje srdce väčšmi, oveľa väčšmi, ako to bolo predtým.

Pamätáš si na prvý moment, keď si zbadal Chiaru? Kde to bolo?

V Medžugorí.

Čo si si v tej chvíli pomyslel?

Že do toho dievčaťa sa môžem zamilovať.

A? Zamiloval si sa do nej?

Do Chiary? Samozrejme, že som sa do nej zamiloval :).

Tak teda, aký bol váš príbeh lásky? Aké to bolo, keď ste spolu chodili?

Náš vzťah bol úplne normálny – taký, aký mali všetci naokolo. Spoznávali sme sa, mali sa radi, rozchádzali sme sa, hádali sa a potom sme sa uzmierovali.

Ako dlho ste spolu chodili?

Päť a pol roka.

A potom ste sa vzali. Ako si spomínaš na váš svadobný deň?

Bolo to krásne, mimochodom, práve dnes (21. septembra) máme výročie, jeden z najkrajších dní v mojom živote. Našiel som konečne niekoho, s kým som sa mohol deliť o svoj život. Našiel a nasledoval som svoje povolanie. A tak podobne to vnímala aj Chiara. V manželstve je to tak – darujete sa jeden druhému, pričom sa stávate nástrojom na jeho i vašej vlastnej ceste ku spáse, k Pánovi. To je cieľom tejto sviatosti.

Keď ste niekoľko mesiacov po svadbe zistili, že čakáte dieťa, aká bola tvoja reakcia, keď ti Chiara oznámila túto správu?

Bol som absolútne šťastný. Tehotenstvo a dieťa bolo to, po čom sme túžili. Nechceli sme čakať. Avšak toto bol špeciálny prípad. Po pár mesiacoch sme sa dozvedeli, že nie všetko je v poriadku.

Pripravovali ste sa na príchod dievčatka – vašej prvorodenej dcérky Marie Grazie Letizie. Prognózy boli také, že po narodení bude žiť len veľmi krátko, pretože mala anencefáliu. O čom si vtedy premýšľal?

Pýtal som sa, že čo vlastne od nás Boh očakáva. Vedel som, že to nebude jednoduché, ale že obaja, Chiara i ja, chceme toto dieťa. Ale veta, ktorú povedala Chiara, ma držala nad vodou – budeme ju (dcérku, pozn.) sprevádzať. To jediné môžeme urobiť.

Ako na to reagovalo okolie – vaša rodina a priatelia?

Pozri, v takej chvíli si každý myslí, čo chce. Dôležité bolo, že Chiara a ja sme boli na rovnakej ceste, že sme mali rovnaký názor, kráčali sme rovnakým smerom. A dokonca aj to, že sme to zistili (postihnutie našej dcéry) v rôznej chvíli – ja som bol práve v nemocnici kvôli operácii zuba a Chiara preto išla na ultrazvuk sama – to bol, nazvime to, dar od Pána. Pretože práve v tej chvíli sme lepšie spoznali srdce toho druhého. Ak by sme to zistili spoločne, Chiara si mohla myslieť, že iba nasledujem jej vôľu a netúžim po našej dcérke tak ako ona. Ale takto sme zistili, že obaja, aj ako jednotlivci, máme na to rovnaký názor.

Povedali vám lekári, čo si o tom myslia? Čo vám odporúčali?

Pre lekárov bola Maria Grazia iba plod, tkanivo. Navrhli nám „terapeutický potrat“, ale už vtedy sme vedeli, že na tom nie je nič terapeutické.

Možno o tom nevieš, ale v Bratislave bol práve tento víkend Pochod za život, na ktorom sa zúčastnilo asi 70-tisíc ľudí. Mnoho sa hovorilo aj o potratoch, o tom, prečo si nechať dieťa. Čo však povedať matkám, ktoré čakajú postihnuté dieťa, ako bola vaša Maria, a lekári ich posielajú na potrat?

Prečo by mali matky donosiť svoje dieťa? Lebo nie my sme stvoriteľmi života a nad nami je väčší projekt, plán, ktorý zďaleka presahuje naše myšlienky a ktorého zmysel pochopíme až neskôr. Svet by predsa nebol lepší bez detí s Downovým syndrómom alebo bez ostatných detí s postihnutím. Od nich sa môžeme veľa naučiť – oveľa viac, ako si myslíme. Často sa to stane v nezvyčajných situáciách, vo chvíľach, ktoré sme si neplánovali a vymykajú sa našej predstave o živote. Keď ale pozveme Pána do nášho života, musíme byť vždy pripravení zmeniť smer, zmeniť náš plán podľa jeho vôle – tak, ako on dáva svojho ducha.

Vravíš, že aj deti s postihnutím nás môžu mnohému naučiť. Čo teda naučila teba Maria Grazia?

Chiaru aj mňa naučila menej sa báť smrti. Práve preto, lebo ona sa narodila a po krátkej chvíli už odišla do Pánovho náručia, sme my museli viac zafixovať náš pohľad na nebo a prežiť túto skúsenosť ešte väčšmi v objatí Pána, pretože On nás vždy utešil. A tak sa v jednom momente stalo, že už sme nevideli nič zlé a nepekné na tom, že sa Maria narodila a prešla z nášho rovno do Ježišovho náručia. Ak sa na túto situáciu pozrieš očami viery, je to dar, nie strata.

Po Marii Grazii Letizii vám viacerí odporúčali čakať s ďalším tehotenstvom.

Áno, všetci príbuzní.

Ale Davide Giovanni prišiel skoro.

Asi po troch, štyroch mesiacoch po Mariinom odchode bola Chiara opäť tehotná.

A tvoje prvé pocity?

Bol som spokojný, najspokojnejší. Obaja sme boli. Po tom, čo sme si prešli zložitou skúsenosťou s večnosťou pri Marii Grazii Letizii, pozreli sme sa jeden druhému do očí a povedali si: Nemáme dôvod čakať. A tak sme sa hneď pokúsili o ďalšie dieťa a Chiara bola opäť tehotná.

Po narodení Davida sa však zopakovala situácia, ktorú ste prežili pri Marii.

Áno, aj on tu ostal s nami iba krátku chvíľu. Davide z rôznych dôvodov nemal nohy a mal niekoľko ďalších postihnutí, ktoré neboli zlučiteľné so životom.

Je to neuveriteľné, najprv dcérka, potom syn… Ako si to prežíval?

Bol som šťastný, že sa mi narodil syn, ale pocity a emócie boli rovnaké – nebolo podstatné, či budeme mať chlapca alebo dievča. 

Pri Marii ste sa naučili menej sa báť smrti. Čomu vás priučil Davide Giovanni?

Náš syn nám ukázal, že nemáme Boha používať ako automat na dobro a naše výhody. Vieš, keď zomrela Maria Grazia Letizia, všetci nám vraveli – ste krásni, mladí, určite budete mať veľa ďalších detí – akoby sme mali zabudnúť na naše prvé dieťa. Ale my sme nechceli zabudnúť na Mariu. A tak nás Davide naučil, aby sme pravú útechu hľadali vždy v Bohu. Lebo rovnako ako pri Marii, aj pri ňom sa zopakovala situácia – mali sme nášho syna len pozdraviť a odprevadiť k nebeskej bráne. A skrze to nám Pán ukázal, že iba v ňom, v našom Pánovi je pravá útecha. Ak by však Davide ostal s nami, my by sme hľadali útechu v Davidovi tak, ako to chceli všetci okolo nás. Ale to je v poriadku, pretože vo chvíľach, keď smútiš, často povieš a často si myslíš veci, ktoré tak nemyslíš v skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé.

A potom prichádza váš tretí – Francesco. Všetko sa zdá byť v poriadku. Tentoraz ale ide o Chiaru…

Zistili sme, že Chiara má tumor na jazyku. A tak tehotenstvo pokračuje, ale s tým, že vieme, že tumor musí byť odstránený čím skôr.

Ak by však Chiara začala liečbu počas tehotenstva, bolo by to riskantné pre Francesca.

Samozrejme. A tak sa Chiara rozhodla, že liečbu odloží, pretože v brušku mala Francesca. Nemohli ju operovať, lebo nemohli použiť anestéziu… lekári opäť odporúčali prerušiť tehotenstvo. Chiara mala na jazyku aftu – aspoň tak sa to spočiatku zdalo. A tak sme to liečili ako bežný pľuzgierik v ústach. No a potom sme počali Francesca. Krátko nato prišli prvé pochybnosti – afta nemizla a nereagovala na bežnú liečbu. A po návšteve zubára sme pochopili, že je to niečo horšie. Vo februári sme po rôznych vyšetreniach nakoniec zistili diagnózu – karcinóm.

Kedy sa narodil Francesco?

30. mája. A krátko nato Chiara podstúpila operáciu jazyka.

Ale Francesco bol zdravý.

Presne. Predtým Pánova otázka znela: Si pripravený odprevadiť tvoju dcéru, tvojho syna, k nebeskej bráne? No teraz sa nás Pán pýtal: Si pripravený obetovať svoj život za život svojho syna? Si pripravený darovať sa?

Ako ste prežívali čas po Francescovom narodení, keď Chiara začínala liečbu?

Bolo to veľmi vyčerpávajúce obdobie. Chiare operovali jazyk, ktorý jej opuchol tak, že nemohla hovoriť ani prijímať potravu, museli jej zaviesť PEG (výživová sonda, pozn.), podstúpila chemoterapiu a rádioterapiu a robili sme všetko, aby boj proti tumoru vyhrala. Jej túžbou bol život.

Ako dlho trval tento boj?

Až do konca. Nebola tam ani chvíľa odpočinku. PEG jej zaviedli v júni a vybrali v decembri. A okrem toho, Chiara bola ešte mladá, mala len 27 rokov, a liečba bola veľmi invazívna – lekári chceli spraviť všetko, aby ju zachránili, a tak použili najsilnejšie dostupné prostriedky.

Čo si myslíš, ktorý moment v živote bol pre Chiaru najťažší?

Najťažšie obdobie pre ňu bol čas, keď sme spolu ešte len chodili. Chiara sama to vravievala.

Prečo?

Lebo spraviť správne rozhodnutie je najťažšia vec, ktorej musíš v živote čeliť. A ona sama neskôr vravievala, že prežívať chorobu je určite vyčerpávajúce a náročné, ale pre ňu bolo oveľa ťažšie žiť v neistote – v jej prípade to bola neistota toho, či sa vezmeme. Tvrdila, že to prežívala ako voľbu povolania. Hovorila: Znova by som išla bojovať proti chorobe, ale už by som nechcela zažiť to obdobie chodenia.

A pre teba? Čo bolo najťažšie pre teba? 

Pre mňa bolo nemysliteľné, že prežijem Chiarinu smrť.

Ale zvládol si to.

Zvládol. No to je tak vždy. Vieš, strach ti nikdy nevraví pravdu. Je náročné vychovávať syna sám. Ale milosť pochopíš vtedy, keď ju prežívaš. Príde vo chvíli, keď ju potrebuješ. A úprimne ti môžem povedať, že život ide ďalej a jeho prežívanie je rovnaké, či tu Chiara s nami je alebo nie je. Môžeme byť šťastní – aj ja, aj Francesco. Hovorím to často: bol by som radšej, keby som mohol zostarnúť s Chiarou, ale nestalo sa. A prijímam to preto, lebo som si uvedomil, že k šťastiu nám stačí spása – a kríž.

Koľko má teraz Francesco rokov?

Štyri.

Je jasné, že si na mamu nepamätá, ale viem si predstaviť, že sa o nej často rozprávate.

Dúfam, že sa o nej rozprávame presne toľko, koľko je potrebné – nie príliš veľa, nie príliš málo.

Nemyslíš si, že mu chýba mama?

Nepochybujem o tom – najmä preto, že to vraví aj on. Ale vždy to vraví s takým pokojom. Pre neho je normálne povedať spolužiakom v škôlke – mám mamu v nebi a ocka na zemi. Necíti sa sirotou.

Máš vcelku vyspelého syna.

Áno, niekedy až príliš :). Už ho veľmi nechcem brávať so sebou ani na svedectvá :).

Prečo?

Mám pocit, že na svoj vek premýšľa až príliš často o vzkriesení a neviem, či je to pre neho teraz dobré. Napríklad minule mi povedal: Oci, chápem, že mama vstane zmŕtvych, ale kedy to už bude? Asi príliš prežíva tento koncept vzkriesenia a ja by som bol rád, keby to bolo úplne normálne dieťa.

Aký je váš každodenný život?

Vyčerpávajúci, zložitý, krásny. Niekedy až príliš vyčerpávajúci, ale sme tu, žijeme ďalej. Chodím do práce a vychovávam syna. Už som povedal, že to nie je vôbec jednoduché. Keď ale potom k tebe pribehne tvoj syn, objíme ťa, dá ti pusu, naberieš späť všetky sily a ideš ďalej.

Čo nás všetkých môže naučiť Chiara a jej príbeh?

Od Chiary sa môžeme učiť, že sa šťastie dá žiť už aj tu na zemi – ak si zvolíme Boha ako svojho sprievodcu (tak to píše aj v liste Francescovi). Príliš často sa zaoberáme a znepokojujeme pozemskými vecami, pričom by sme mali vždy túžiť po šťastí. A šťastie nájdeme len vtedy, keď žijeme svoj život vo vzťahu s Bohom. A preto je možné zomrieť šťastný – tak, ako zomrela ona.

Takže je podľa teba Chiara už v raji?

Nepochybujem o tom :).